Náš príbeh

Keď sa vám narodí dieťa, celý svet sa náhle otočí naruby. Ale… tak inak naruby. Spíte menej, vlastne čo si budeme nahovárať, skoro vôbec. Upratujete každý deň, ale nemá to žiaden efekt. Niektorí o sebe začnú hovoriť v množnom čísle /„ako krásne sme sa dnes vykakali“/, návštevy rodičov či svokrovcov sú zrazu príjemným spestrením dňa /a vy môžete prať a upratovať/… jednoducho vstúpite do úplne nového a pre vás doposiaľ neznámeho sveta. Cesty späť už jednoducho niet! Ale čo je miestami naozaj absurdné, aj napriek tomu všetkému by ste sa už nikdy späť nevrátili.
Tento krok, respektíve pád do neznáma, postretol aj nás. V tomto novom časopriestore hľadáme čo najoptimálnejší spôsob fungovania, pretože na toto dobrodružstvo neexistuje univerzálny kľúč. Dilemy sú na dennom poriadku, no pri jednej veci sme mali hneď jasno – najprv šatka, neskôr nosič. Nešlo o to odstaviť kočík, ten je k dispozícii vždy /aj keď naše dieťa mu vyhlásilo menší štrajk/. Jednoducho sa nám vďaka noseniu otvorili nové nečakané možnosti. Uspávanie? Dve kolečká po byte a hotovo. No to nie je ani zďaleka všetko. Zrazu sa na našich telách objavili dve úplne voľné končatiny a spokojné tiché dieťa aj v stave bdelosti. Boli to také malé Vianoce uprostred roka.
No prišla jeseň, zima a naobliekané dieťa v nosiči /na rovnako naobliekanej matke/ nebolo spokojné a už vôbec nie tiché. Manželovo riešenie „Tu máš moju bundu“ síce fungovalo, no o niekoľko čísel väčšia vetrovka či mikina vám teda na sebavedomí a atraktivite nepridá. A tak sme tu, s bundami, ktoré posunuli naše dobrodružstvo s dieťaťom opäť o krok vpred.

….a prečo práve Agnes? Pretože to dobrodružstvo má meno Michaela Agnesa.

Príbeh samozrejme pokračuje…
Po necelých dvoch rokoch spolunažívania s Miškou k nám pribudol ďalší člen domácnosti – Matej. Malá sestra ho prijala s otvorenou náručou (v ktorej ho chce už teraz nosiť:) a my sme opeť vytiahli šatku, kým nám dorastie do nosiča.

Mimochodom… v bunde sa mu naozaj páči. ?
vaša Zuzana